Kostol sv. Františka Assiského

na Sídlisku

Životopis sv. Františka z Assisi,
diakona, zakladateľa rehole františkánov

V roku 1181 sa v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio v rodine di Bernardone narodil syn, ktorému jeho otec Pietro di Bernardone, zámožný obchodník so súknom, a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z francúzskeho Provensálska, dali pri krste meno Giovanni Battista podľa sv. Jána Krstiteľa. Od detstva ho však volali Francesco a toto meno mu aj prischlo. Mal ešte brata, ktorý sa volal Angelo. František získal pomerne dobré vzdelanie v miestnej farskej škole a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, dobre naladený, optimistický, okúzľujúci a rodený vodca. Stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým hýrivým životom. František neskôr sám o sebe povedal: „Žil som v hriechu.“ Páčili sa mu francúzske trubadúrske piesne a francúzske ľúbostné romance. František však chcel viac než len bohatstvo, túžil po sláve a chcel sa stať šľachticom. Vojna bola tou príležitosťou, kde mohol získať slávu, po ktorej bažil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý Francesco sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch, ktoré v roku 1202 vytiahli z Assisi proti susednému mestu Perugia, kde sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku sa však vojna skončila porážkou Assisi a František padol do zajatia, kde vo väzení ťažko ochorel, a musel ho peniazmi na slobodu vykúpiť jeho otec. František mal dvadsať rokov a jeho sny sa zrútili: chcel byť slávnym rytierom, no utrpel potupnú porážku; chcel byť silný, no bojoval s telesnou slabosťou a chorobou. Začal sa teda postupne vyhýbať svojim bohémskym priateľom a zanechal rozmarné kratochvíle. Začal viac času venovať modlitbe a tak sa začal proces jeho obrátenia. Vykonal púť do Ríma, kde všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. apoštola Petra. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, trikrát k nemu prehovoril Kristus z kríža: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadáva? Choď a oprav ho!“ František okrem kostolíka San Damiano opravil aj kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, nazývaný aj Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca, čo viedlo k rodinným hádkam, ba dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom jeho otec Pietro di Bernardone podal na svojho vlastného syna žalobu. Pri súdnom pojednávaní u miestneho biskupa Guida II. v roku 1206, ktoré sa konalo verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha a vzdal sa svojho dedičstva i celého majetku. Ako kajúcnik nabádal ľudí, aby sa kajali za svoje hriechy a milovali Boha. Postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho asketický spôsob života. Podľa tradície sa k nemu na jar roku 1208 ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani, neskôr aj brat Egidio. Čoskoro ich bolo dvanásť. Žili jednoduchým životom v chudobe, putovali hornatými krajmi Umbrie, v dobrej nálade, s radosťou a spevom hlásali Evanjelium.

V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi spoločníkmi do Ríma k pápežovi Inocentovi III., od ktorého dostali ústne dovolenie žiť podľa predloženej Reguly v chudobe a hlásať pokánie. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené až počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215. František spolu so svätou Klárou, assiskou šľachtičnou, založil aj rád chudobných panien (klarisiek) a v roku 1221 svetský tretí rád pre laikov v občianskom živote. V rokoch 1219-1220 putoval do Svätej zeme, Sýrie a Egypta, kde kázal pred samotným moslimským sultánom Al-Malik al-Kamilom. Na Vianoce 1223 adoroval Krista v jasliach pri Grecciu, kde pripravil „živý Betlehem“, a takto dal základ vianočnej tradícii. Počas zjavenia na hore La Verna 14. septembra 1224 mu Ukrižovaný Ježiš vtlačil na telo krvavé znaky svojho utrpenia – stigmy na rukách, nohách a boku. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol. Pozemský život sv. Františka z Assisi sa skončil večer v sobotu 3. októbra 1226, kedy počas recitovania Žalmu 142 zomrel vyzlečený na holej zemi vo veku 45 rokov. Pochovali ho v nedeľu 4. októbra 1226 v kostole sv. Juraja v Assisi. Pápež Gregor IX. ho 16. júla 1228 vyhlásil za svätého, v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska a v roku 1980 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov a ochrancov životného prostredia. Okrem toho sa tiež uctieva ako patrón chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, obchodníkov, súkenníkov, krajčírov, tkáčov a sociálnych pracovníkov. Jeho liturgická spomienka sa v Cirkvi slávi 4. októbra.